Ľuďom od istého veku sa cez relaxačnú prestávku otvárajú v pamäti zásuvky s cudzími jazykmi ako ľudí tak aj zvierat. Je úplne normálny obraz vidieť dospelého muža mňaukať s mačkou či ženu pišťať s myšou. Deti im len tíško závidia a chvejú sa radosťou, že aj ony toto všetko raz budú ovládať. Všetkým sa zdá prirodzené, že starnú len do istého veku. Potom sú na tom pár desiatok rokov fyzicky aj psychicky veľmi dobre, aby si užívali radosť z toho čo pre svet vykonali a vykonávajú a zložitejšie práce ostávajú mladším. Nikto sa nikomu nevysmieva kvôli veku, farbe pleti či telesné proporcie. Každý je pre iných krásny a v deň, ktorý nikto netuší, že je ten jeho , jednoducho človek umrie. S pocitom plnosti života a radosťou v duši, že o pár desiatok generácií sa na zem opäť vráti. Takto to funguje už tak dlho, že si ani múzeá nepamätajú, kedy napršalo samo od seba. Berie sa ako samozrejmosť, že je ráno pekne, že v zime sneží len na vyhradených miestach, že jesenný vietor vyzlieka stromy, len keď všetci spia. Jar je najkrajšia, kto nechce spať nemusí. Môže strážiť každú novú rastlinku vo svojom okolí, cítiť na svojom tele každú desatinu stupňa oteplenia. Či je nahý, či sa oblieka je jedno. Necíti chlad, chodí ako mu vyhovuje a je to v pohode. Do divadla na operu sa chodí zásadne na holo. Tak herci najlepšie vidia reakcie divákov. Je to pocta vidieť husiu kožu a zježený aj posledný chlp na tele. Potlesk je síce úprimný ale vyrušuje počas dejstva. Vzrušením stvrdnuté bradavky žien sú tiché a omnoho úprimnejšie.
Pietro je ešte mladý ,ale už skúsený muž s manželkou a dvoma deťmi. Ako ostatným ani jemu nebolo nič podozrivé a žil spokojný pokojný život. Prácu mal o akej sníval, žena bola krásna a milujúca deti mu tiež robili viac radosti ako starosti. Zvláštnym úkazom tejto spoločnosti boli sny. Keďže všetci mali šťastné životy, ani vo snoch nebývalo nič zlé, ba ani tajomné a bohužiaľ ani erotické. Všetko taký sivý priemer, ale všetci boli spokojní lebo o inom nemali ani potuchy. Len Pietro mal z času na čas sny, kde videl iný svet. Ľudia boli rovnakí, príroda tiež, ale predsa to bolo iné. Ľudia sa usmievali rovnako ako v reále a predsa to bolo iné. Jasne to cítil. Keď prichádzal jeho čas budenia a jeho umelé svetlo naberalo na intenzite, sny slabli a on ich zabúdal. Rokmi sa v ňom usadil pocit o ktorom nikomu nehovoril v presvedčení ,že aj iní to cítia. Raz keď mal hotovú všetku najdôležitejšiu prácu, spýtal sa svoje manželky, či by jej vadilo, keby na pár týždňov šiel na dovolenku."A kam ideš?" spýtala sa Marica." Ťahá ma do Peru. Pozrieť Machu Pichu, Cusco, Andy a tak.!"Ťahá?" úplne vyvalila oči."Teba nikam neťahá? Nemáš sny o správnej dovolenke?" „sny? Sny mám ako ostatní. Čo zajtra urobiť v práci ,čo doma, a učím sa reči." „Aj ja sa učím reči, dostávam príkazy čo a ako ,ale mám aj iné sny." „Tak choď najprv dr.Dingovi. Nech si ťa vypočuje, dá ti nejaké prášky, nemám z teba dobrý pocit." „Ešte pred nariadeným spánkom si tých dobrých pocitov mala niekoľko." povedal s iskričkami v očiach."To som ešte nevedela o tvojich snoch. Teraz sa ťa bojím." vstala , išla robiť raňajky a premýšľala o pietrových snoch. Z kuchyne zavolala:" ako si to myslel s tými príkazmi?" a on z kúpelne: "Akože ako? cítim ako mi počas spánku niekto vtláča do mozgu. Akoby injekciou."To už Maricu komplet vyhodilo z konceptu."Asi k tomu Dingovi pôjdem s tebou. Je to vážnejšie ako sa mi zdalo. Len neviem ako dám vedieť v galérii, že prekladám vernisáž. Priaznivci budú sklamaní ,dnes má byť najideálnejšie svetlo. Všetko si pokazil." „Kľudne si všetko nachystaj. Ja zájdem doktorovi Dingovi, pozriem si ťa v holovízii a večer po dobrých pocitoch sa o všetkom porozprávame." „Pietro, dobre vieš, že po dobrých pocitoch sa zhasína a spí. Nemôžeš predsa meniť harmonogram." „No tak ho raz porušíme, urobíme niečo spontánne." „Čo to máš za reči, že spontánne, to čo vlastne znamená?" „ty ako umelkyňa to nevieš? Ako teda tvoríš, keď nie spontánne, sama od seba, od srdca?" „V snoch sa mi zjaví výsledok a najoptimálnejší pracovný postup." „ teda príkaz!?To nie je čisto tvoj nápad?" „Aký môj nápad? Jasné, že je to môj nápad! Je to predsa môj sen ,moje ruky, moje dielo." „Ale postup sa ti prisnije , nepremýšľaš nad ním cez deň, neskúšaš niekoľko variant.""Ihneď idem cez teleinfo objednať sanitku. Si celkom vedľa a jaj netuším čo sa ti stalo. Všade sme boli spolu, jedli to isté, jedine v práci." „Tam jem čo ostatní a nemám dojem, že by neboli v poriadku. A k doktorovi zájdem po vlastných, aj keď má v tom čase pršať. Snáď mi pomôže keď si schladím hlavy." S obrovskými obavami Marica premýšľala čo urobiť. Nakoniec mu uverila a dúfala ,že doktor Ding všetko vyjasní a Pietra vylieči. Zmačkla si posledný článok malíčka na ľavej ruke, v očiach sa jej preplo svetlo a pokojná a kľudná šla zobudiť deti.
bude pokračovanie